Sú dni kedy máte niekoľko možností ako stráviť deň, ale vy napriek tomu ostanete celý deň doma. A potom prídu dni kedy by ste dali čokoľvek za nejaký návrh programu a trieskate si hlavu, ako hlúpo ste premrhali tú sobotu. Toto však nie je môj prípad. Dnes nie.
Poznáte to, keď si pozriete dobrý film a po skončení vo vás ostane pocit, že niečo sa vo vás pohlo? V hlave vám beží kopec nápadov a myšlienok...Veľakrát to však ostane len pri tom vírení v hlave a fantazírovaní, čo všetko by ste mohli urobiť.
Ale niekedy, keď na vás zaútočia zo všetkých strán už neprehliadnuteľné podnety, zrazu to prekročí tú hranicu a vy prestane rozmýšľať a začnete konať. Vraj najťažšie je začať. Keď začnete ide do samo. Blbosť! Najťažšie je presvedčiť samého seba, že už aj keď ste začali, stojí za to neprestať.
A tak som dnes začala písať...
Wow, prvý blog dokončený. Alebo skôr začatý ;)
Prečo som sa vlastne rozhodla písať? Je to experiment. Chcem 30 dní, každý deň napísať aspoň jeden blog. Už teraz si uvedomujem, že je to celkom výzva. Po celom dni strávenom čumením do compu, mám pozbierať všetky svoje sily a hodiť pár slov na „papier".
A preto to robím takto verejne. Už keď som to takto pre vami priznala, mám väčšiu motiváciu neprestať. 30 dní...
A ešte aby to bolo aspoň trocha k veci. Niečo zmysluplné, odvážne, bez pravopisných chýb, malo by to mať hlavu a pätu, tematické, revolučné, romantické, pravdivé, zo srdca...Kašlať na to!
Prečo som sa do toho pustila? Pretože som už príliš dlho dumala a rozoberala zo všetkých strán a stále dookola som sa zamýšľala, čo všetko by som mohla urobiť, čo všetko zmeniť, na čom všetkom popracovať. A helé, blog je na svete. Nepotrebujem k tomu žiadnu špeciálnu schopnosť, zručnosť, ani obrovský stroj. Dokonca mi stačí pero a papier. A oči dokorán, pretože inšpirácia na nás číha na každom kroku.
Tak teda dovidenia zajtra :)
